Keď sa rozhodneme niečo zhotoviť, väčšinou to nutne potrebujeme a toto rozhodnutie padne na poslednú chvíľu.
Vtedy zapriahneme všetko, čo sa len dá, a tak sa stane, že neraz naše rodiny nepoznajú spánku medzi prácou a školou.
Lebo veď 120 gombíkov našiť, je hračka, zopár viet pre chalanov taktiež, blúzka pre dcéru je raz-dva a púliť oči na výšivku je prínosnejšie ako na smartfóny. U pani krajčírky sa vieme objaviť v období, keď šije kroje pre iné súbory a má veľa práce, tak ďalšiu už brať nechce. Máme takú taktiku (alebo je to skôr jej dobrá povaha), že si prídeme kúpiť látku, povieme, čo ideme robiť a kedy to potrebujeme a tesne na konci sa jej opýtame, či by sa jej do toho nechcelo a či nemá čas ušiť len jeden, dva…päť kusov. Podobne to funguje aj s otatnými obeťami.

V praxi sme neraz aj svedkami známeho: „Aj obuvníkove deti chodia bosé.“
Raz sa nám totiž stalo, že naša speváčka Magduška pri vyrábaní zápästkov a iných vecí na vianočné predstavenie nemala času na ušitie vlastnej horehronskej vestičky a keďže nebolo inej možnosti, tak sa pred vystúpením navliekla (rozumej prišpendlila, prišila a prizicherkovala) do „takmer vestičky“.
Nebojte sa, prežila to nielen ona, ale nikto nezainteresovaní si nemal šancu ničoho všimnúť.

A takto nejako vyzerá, keď sa robí a čosi sa vyrobí.